Tabak je rastlina rodu Nicotiana, príbuzná s petúniami, paprikou, paradajkou a zemiakmi. Cesta tabaku od urastenej (asi 2 m) rastliny k voňavému obsahu vzrušujúcich balíčkov a plechoviek je pomerne dlhá a zahŕňa sušenie (vzduchom, na slnku, alebo údením v dyme), fermentáciu (kvasný proces, ktorý vyvolávajú mikroorganizmy) a opätovné sušenie. Niektoré druhy sa fermentujú ešte raz, čo dodáva lahodnosť a jemnosť pri zachovaní plnej chuti. V továrni sa potom tabakové listy zbavujú žíl a ak treba, môžu sa aromatizovať. Prvé namáčanie do vonných zmesí sa nazýva casing a ovplyvňuje chuť tabaku. Potom nasleduje lisovanie, rezanie na "slížiky" rôznej hrúbky a miešanie do zmesí. Môže nasledovať druhé aromatizovanie, flavoring. Tu získavajú tabaky svoju charakteristickú vôňu.
      Potom sa často mieša do zmesí. Zmesi s obsahom najsilnejšieho tureckého a sýrskeho tabaku - lakatie (napr. tabaky Dunhill) sú určené iba silným náturám. Symbolom fajkového tabaku je dosiaľ Amphora, ktorá bola jednou z mála totalitných fajčív. Dnes si možno vybrať z desiatok tabakov rôznej ceny, ktorých spája jedno: neklesajú pod istú úroveň. Vo všeobecnosti možno tabaky deliť podľa: technológie prípravy, miesta pôvodu, sily a arómy.
      Nemá zmysel vyratúvať a popisovať tu čo len tých niekoľko desiatok druhov svetových druhov tabaku, ktoré sa dajú kúpiť na našom trhu. Tabak hlavne nekupujte v trafike, kde ho predávajú spolu z džúsmi a kindervajcami, ale v špecializovaných predajniach. Tu je zaručené, že bude mať správnu vlhkosť a že obsluha bude naozaj odborná.

      Tabak má podobnú históriu ako kukurica, zemiaky, Coca-Cola, alebo rock'n'roll: pochádza z Ameriky (teórie o výskyte tabaku v starovekom Egypte sú nepotvrdené). Conquistadori, ktorí prišli drancovať novoobjavený kontinent si všimli, že miestni obyvatelia vdychujú dym z predmetov podobných píšťalám. Vyskúšali to. Aj bez indiánskeho rituálu to malo pozoruhodné účinky: Dym zaháňal únavu, hlad, bolesť, spôsoboval dobrú náladu. Okrem fajčenia sa tabak mohol žuť a rozdrvený na jemný prášok, aj šnupať. Onedlho stal dôležitým obchodným artiklom a vyvažoval sa zlatom.
      Triumfálny nástup tabaku začal v 16 storočí: fajčiť fajky začali predovšetkým ľudia nevznešení, tí, ktorým bolo more takpovediac pracovným prostriedkom: námorníci, prístavní robotníci, piráti. V tomto čase začali aj prvé protifajčiarske reštrikcie. Pochopiteľne, panovníci nebrali zreteľ na onkologické ochorenia ľudu, ale čmudiaca fajka im príliš pripomínala pekelnícku rekvizitu. Na druhej strane sa verilo, že tabak má liečivé účinky. V roku 1566 Jean Nicot de Villemain vyliečil šnupacím tabakom Catherine de Medici, francúzsku kráľovnú z bolestí hlavy. Tak bol tabak "odklepnutý" aj z najvyšších miest a meno Nicota neskôr zostalo zvečnené v alkaloide, ktorý ctia všetci fajčiari.
      Tak či tak, 17. storočie môžeme smelo nazvať veľkou érou fajky. Prišlo k prevratnému objavu: hlinená, keramická alebo kamenná hlavica fajky sa oddelila od drevenej trúbele zakončenej kosteným alebo rohovinovým náustkom. Vznikla dvojdielna fajka. Fajky začali vyrábať aj tokári a drevená hlavica bola na svete.
      Tabak prenikol aj do Orientu. Arabi sú autormi ďalšieho vynálezu: vodnej fajky, nergilé. Tabak horí v plytšej hlinenej hlavici, zvanej kameň a zapaľuje sa žeravým kamienkom, ktorý sa prosto položí na tabak. Dym je vedený zvislou rúrkou a prebubláva cez nádobku s vodou. Tá ho jednak chladí a jednak filtruje; zachytáva štipľavý kondenzát.
      Na naše územie sa fajky dostali neskôr, na začiatku 17. storočia, hlavne po Bitke na Bielej hore ich prinášali vojaci cudzích armád. Okrem Uhorska sa však fajčenie fajky nikdy celkom neujalo: bolo považované za nevhodné a nízke. Vo vyššej viedenskej spoločnosti sa, podobne ako v Európe, šnupalo. Potom zvíťazili cigary a cigarety.

      Tradícia u nás skrátka chýba. "Fajka je pre starých dedov", to je u nás rozšírený názor. Jeho zástancovia ho často vyslovujú s cigaretou v ústach a neuvedomujú si, že moderné je nefajčiť. Respektíve nefajčiť cigarety. V čom je fajčenie fajky špecifické? Predovšetkým - dym z fajky sa, podobne ako dym z cigary nešlukuje, nevdychuje. Je totiž veľmi nasýtený, hustý a vdychovať ho by bola samovražda alebo aspoň masochizmus. Nikotín sa dostáva do krvi sliznicami v ústach. (Fajčiar fajky nie je imúnny voči rakovine: ohrozené však už nie sú pľúca, ale ústna dutina.) Cigareta je rýchla aplikácia drogy, niečo ako injekčná striekačka. Fajčenie fajky si zachovalo rituálny charakter. Na fajku treba čas a pohodu. Najmenšia použiteľná fajka horí asi pol hodiny a s "veľkokapacitnou" milenkou sa môžeme maznať hoci tri hodiny. Keby sme neboli uvoľnení a pokojní, fajku by sme pravdepodobne buď spálili, alebo by nám stále vyhasínala. V každom prípade, asi by sme z toho nič nemali, ani milovať sa nejdeme nervózni a prefackovaní stresom. Fajku skrátka budú asi fajčiť tí, ktorí vedia na chvíľu vystúpiť z rýchlika života alebo tí, ktorí takéto zástavky priamo potrebujú. A ešte jedna vec odlišuje fajku od cigariet aj cigár: Cigareta a cigara zhoria a zmenia sa na škaredé nedopalky. Fajka je vysoko estetický predmet, navyše (ak je z dreva) vždy originál, pretože žilkovanie je neopakovateľné ako odtlačky prstov. Ušľachtilý kúsok dreva hreje v ruke, aj keď fajka nie je zapálená. Fajčia ju preto ľudia, ktorí majú radi pekné veci, estéti, a zároveň individualisti, pre ktorých sú cigarety anonymnými klinčekmi do rakvičky.

1. Nečakajte, že vás fajka na prvýkrát oslní: treba si zvyknúť.

2. Fajku musíme zafajčiť postupne: drevo totiž pred spálením chráni vrstva nehorľavého uhlíka, ktorá musí najprv vzniknúť opatrným zafajčovaním. Pokiaľ nie ste pokojní a vyrovnaní, radšej nezafajčujte vôbec, nervozita sa môže prajaviť fatálne spáleným drevom. Podľa tradičného spôsobu dáme do fajky tabaku iba do tretiny, na druhý deň trošičku viac... Druhý spôsob zafajčovania: fajka sa napchá celá a vyfajčí veľmi opatrne. Po desiatich - dvanástich fajčeniach získa definitívnu chuť a dá sa považovať za zafajčenú.

3. Základná fajkárska zásada je: Jednu fajku si zapáľme najviac raz za deň. Dožičme kondenzátu, aby sa prirodzene absorboval. Pri nedodržaní tohto pravidla hrozí, že fajka začne "močkovať". Preto je potrebné mať viac fajok. Minimum sú tri, maximum závisí od stupňa mánie. Polygamia je prirodzenou vlastnosťou fajkára.

4. Fajku chráňme pred spálením. Poťahujme z nej pravidelne a systematicky. Nerozprávajme veľa. Radšej počúvajme, čo hovoria iní. Je to vždy osožnejšie. Univerzálna zásada je takáto: Fajku vždy musíme vedieť udržať v ruke, pokiaľ je prehriata, že nás páli, neveští to nič dobré. Radšej si fajku pripáliť viackrát (to nie je hanba), ako spáliť: Keď cítime pach spáleného dreva, je zle (okrem zafajčovania, kedy je to prirodzené). Ale keď sa to už stane, uhlík vyškriabeme špeciálnou škrabkou až po drevo a postihnutú fajku znova opatrne zafajčíme.

5. Fajku sa v každom prípade snažíme dofajčiť do konca. Po použití musí zostať suchá. Keď máme málo času, vezmime si menšiu, alebo si napchajme do polovice. Ak ju už naozaj nemôžeme dofajčiť, hneď z nej vyškrabme popol a tabak a nechajme ju dôkladne vyvetrať, hoci aj dva dni.

6. Popol z fajky vyškrabávajme (nie vyklepávajme!) až po vychladnutí. Vďaka svojej absorbčnej schopnosti popol vysaje časť vlhkosti z dna. Nezbavujme sa ho preto príliš rýchlo. Fajky po použití čistime. Zaslúžia si to a navyše ešte viac zamedzíme "močkovaniu".

7. Základným nástrojom fajkára je napchávatko (odb.piestik, alebo fajkový nôž). Používame ho pri dotlačení zapálenej fajky (keď z nej ide ťahať príliš ľahko). Jeho súčasťou býva drôtené šidlo na čistenie hlavice či prevzdušňovanie príliš natlačeného tabaku a lyžička (tupý nožík) na vyškriabanie popola. Pipasáre sa čistia špeciálnymi chlpatými drôtmi". Fajky sa ukladajú do stojanov a nosia v pôvodných hodvábnych vreckách, ešte lepšie je zadovážiť si pevný "necesér", kde sú priehradky ako v peračníku. Ten pojme aj "vercajg" a tabak.

autor : Marián Jaslovský